Ružová žiara, ktorá sa nad domami znáša
paru jarnej zimy na známosť dáva,
tu i tam svetlo mesiaca sa nesie
ďaleko až k samej rieke.
Zázrak neba už v kostiach cítiť
zima čo spí pomaly dychtí
a nádych bezmocnosti mení
na kúzlo nádeje a viery.
Viery v detských tvárach
veď kedy budú potom deti stavať snehuliaka?
Ešte neprišla a už očami gúľa
možno na inej planéte zakotvila.
S kým si teda ruku podala?
Neviem,
len verím, že sa k nám vráti
a ľudia nebudú nútení listovať v albumoch
staré časy zimy.